Galéria mesta Bratislavy ­– Príspevková organizácia Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy
BRATISLAVA

Košická moderna – fenomén dvadsiatych rokov 20. st. | Galéria mesta Bratislavy | Príspevková organizácia Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy

Vedeli ste, že

GMB pred rokom 1975 sídlila v priestoroch Primaciálneho paláca?

Košická moderna – fenomén dvadsiatych rokov 20. st.

Košická moderna[1] je súhrnné pomenovanie umeleckého diania v dvadsiatych rokoch 20. storočia v Košiciach. Košice vtedy prežívali mimoriadne obdobie, kedy vznikol priestor pre výtvarno-umeleckú modernu a avantgardu. Stali sa jedným zo stredoeurópskych centier výtvarného umenia, ktorého umeleckú scénu formoval dovtedy nevídaný rozsah umeleckých tendencií a pôsobenie výnimočných domácich i zahraničných osobností. Dlhší či kratší čas tu pobudli aj – väčšinou ľavicovo orientovaní – umelci, ktorí museli po páde Maďarskej republiky rád opustiť Maďarsko. Charakteristická pre toto obdobie je aj častá migrácia umelcov, ktorá  so sebou prinášala striedanie a živú symbiózu umeleckých tendencií.

     Medzi najvýznamnejšie charakteristiky košickej moderny patrí otvorenosť, nadnárodnosť a mestskosť. Tento fenomén zahŕňa viaceré javy moderného a avantgardného umenia, ktoré sa v istom historickom okamihu stretli v danom priestore. V dvadsiatych rokoch 20. storočia boli podmienky pre jej vznik mimoriadne priaznivé: autentické umelecké dianie v Košiciach, meste s dlhou a významnou tradíciou, ponúkalo vynikajúce zázemie pre nové umelecké smery a hnutia. Vytvorila sa atmosféra, v ktorej sa domáca tradícia premiešala s pozitívnym prínosom migrujúcich umelcov. V dôsledku historických udalostí a vďaka schopnosti percepcie vznikla zdravá multikultúrna (trans)misia umeleckého myslenia a následne umeleckej tvorby. Tolerancia, sloboda a individuálne myslenie so sebou priniesli nielen výtvarnú diskusiu o množstve nových otázok, ale aj oslobodenie tabuizovaných tém.

     Miesto košickej moderny v slovenskom, maďarskom, stredoeurópskom, resp. európskom kontexte vymedzuje sieť umeleckých kontaktov a ideové a výtvarné paralely. Predstavitelia košickej moderny – okrem výtvarných umelcov (domáci: Antal/Anton Jaszusch, Jenő/Eugen Krón, Szilárd/Konštantín Bauer, predstavitelia českej a maďarskej avantgardy: František Foltýn,  Sándor/Alexander Bortnyik, Géza/Gejza Schiller) to boli architekti (Lajos/Ľudovít Oelschläger, Lajos Kozma, Bohumír Kozák), filozofi (János/Ján Mácza), spisovatelia (Sándor Márai), divadelníci, ale aj organizátor výstav a riaditeľ Výchoslovenského múzea Josef Polák – presadili prvýkrát v novodobých dejinách Slovenska nezávislosť obrazovej skutočnosti v tomto duchovnom priestore. Ešte dôležitejšia však bola transformácia chápania umenia ako autonómneho fenoménu.

 

   Košice boli pravdepodobne vybavené takým silným vedomím meštianstva so špecifickými charakteristikami, že si nielen uchovali vlastnú tvár, ale sa aj celkom prirodzene rozvíjali. Inými slovami, prebehla personifikácia mesta. Ak aplikujeme pojem „portrét krajiny“, ktorý vznikol v 19. storočí vďaka umelcom Barbizonskej školy, na dianie v 20. storočí, môžeme tvrdiť, že sa vytvoril „portrét mesta“ – obraz s jeho osobitosťami.

     Základnými podmienkami vzniku takého fenoménu, akým je košická moderna, sú rozhodne kontinuálna história a umelecké dedičstvo a bohatstvo mesta, teda domáci potenciál a prostredie. Konkrétne v Košiciach pôsobili v prvých dvoch dekádach minulého storočia súkromné maliarske školy, ktoré tu udomácnili plenérovú a impresionistickú maľbu, a tak urobili krok k moderne. Od roku 1921 do roku 1927 fungovala škola Eugena Króna, výrazným krokom bola tvorba a osobnosť Konštantína/Szilárda Kőváriho-Kačmarika, ktorý sa svojím odhodlaním a realizáciou individuálneho umeleckého programu v duchu postimpresionizmu stal vzorom aj pre umelcov v dvadsiatych rokoch. Ďalšou známou a podrobne spracovanou inšpiráciou bolo mimoriadne aktívne pôsobenie Josefa Poláka, ktorému sa ako riaditeľovi Východoslovenského múzea s 50-ročnou tradíciou podarilo uskutočniť medzinárodný výstavný a prednáškový program. Podmienky na umelecký vzostup mesta vznikli aj vďaka prúdeniu nových podnetov od migrujúcich umelcov a priaznivej geografickej polohe mesta.  

    

Portrét mesta

V histórii umenia sa moderný a mestský charakter umenia najčastejšie určuje na základe tematiky diel. Na Slovensku boli diela s mestským charakterom zaradené medzi diela moderny už len pre samotnú tému. V košickom umení sú najčastejšie scény z každodenného života ľudí v meste, ktoré sa odohrávali na uliciach a verejných priestranstvách (Géza/Gejza Schiller: Mestský motív, 1924, VSG). Medzi najlepšie príklady patria diela Júliusa/Gyulu Jakobyho z tridsiatych rokov (napr. Nad inzerátom, 1934, VSG). Ďalšou témou je práca a jej výsledok (Jakoby: Čistenie lampy, 1935, SNG; Predavači, 1934, VSG), resp. symboly priemyselného rozvoja a výstavby ako sú mosty, továrne a pod. (Schiller: Krajina s mostom, 1922, VSG; František Foltýn: Na stavbe, 1924, Brno, Galerie Antona Procházky). Ide často o nové poňatie žánrových výjavov, ktoré sú bližšie skutočnému životu. Úplne novou témou bol šport, ktorý môžeme interpretovať ako čisto voľnočasovú aktivitu, ale určite nebude náhoda, že niektorí výtvarní umelci v Košiciach boli vášnivými športovcami (Anton Jaszusch napríklad miloval futbal) a tieto motívy zapracovali do svojej tvorby. Tieto nové témy a motívy jednoznačne vyplývajú z diferenciácie spoločnosti, z diferenciácie mestského spoločenstva v každodennom živote, z odlišných vrstiev obyvateľstva (oproti vidieckym) a zo základnej odlišnej charakteristiky práce a zábavy. Jednoducho povedané, téma vyplýva z nového spôsobu života a ten zasa spoluvytvára nové myslenie ľudí.

     Keďže nové postavy, obyčajní ľudia, sa stali hlavnými aktérmi diel, zmenilo sa aj prostredie, kde pôsobili, a to z kulisy na reálne dejisko výjavov, dôverne známe každému. Moderna v Košiciach prepísala aj krajinu a obraz mestských vedút: hory a lúky s pracujúcimi tu vystriedali nádherné prírodné scenérie Bankova, výletného miesta nad Košicami, a vyhľadávaným predmetom sa stala periféria mesta s malebnými zákutiami (niektorí umelci ich zobrazovali už pred vojnou, napr. Kővári-Kačmarik alebo Jaszsuch, trocha neskôr Konštantín/Szilárd Bauer: Na okraji Košíc, 1927, VSG). Mnohé výjavy pochádzajú z mestského prostredia, kde mestskí ľudia trávia svoj voľný čas v baroch, krčmách, ale aj divadlách (Jakoby: V bare, 1929, VSG; Schiller: V kaviarni, 1924, VSG; Jaszsuch: Pred predstavením, 1930 – 1935, Šarišská galéria, Prešov). Dôležitejšie sú však motívy, ktoré priamo súvisia s novým myslením a novou hodnotovou orientáciou spoločenstva, čo priamo súvisí so slobodou a modernou.

 (Bauer: Odsúdená/Orgie, 1927, SNG),

 

Moderna a avantgarda v Košiciach

     Moderna na Slovensku sa utvárala spôsobom, ktorý sa dá najlepšie vymedziť pojmami ako staré a nové, tradičné a moderné. Táto dilema poznačila vývoj umenia na Slovensku v danom období v plnej miere. Postoj umelcov k týmto otázkam – väčšinou nesformulovaný do teoretickej podoby, ale latentne alebo explicitne prítomný v samotnom diele – sa dá jasne sledovať. Prirodzene, vzťah k tradičnému alebo modernému sa vytváral vo viacerých rovinách. Kým raz zahŕňal celkový postoj revolty alebo odovzdanosti, inokedy sa týkal iba otázok výtvarného umenia, resp. jednotlivej zložky (napríklad námetové, formálne alebo výrazové prvky). Najzaužívanejšou charakteristikou pri hodnotení umenia, autorov i jednotlivých diel tejto doby sa stala sympatická symbióza tradičného námetu a moderného prejavu, pričom k tradičnému námetu patrili osvedčené vidiecke alebo krajinné výjavy s horskou tematikou a k modernému prejavu zasa aplikovanie formálnych výdobytkov svetového moderného, resp. v menej odvážnej podobe avantgardného umenia. Už len z hľadiska tejto pomerne jednostrannej interpretácie sa umenie na Slovensku javí ako oveľa bohatšie a jednoznačne poukazuje na prelínanie sa tém a dokonca na rovnaké východiská pri využití formotvorného arzenálu. Spätosť celej plejády umelcov v širšom stredoeurópskom priestore so svetom ľudu (resp. tzv. primitívnych národov), jeho vizuálnou tradíciou na jednej strane a snahou vytvoriť jedinečný, vo väčšej či menšej miere čisto obrazový svet na strane druhej, je vlastná aj svetovej moderne.

    

Anton Jaszusch

Vyše polstoročná, bohato rozvrstvená a niekoľkými periódami sa vyznačujúca maliarska tvorba Antona Jaszuscha (1882 – 1965) tvorí neodmysliteľnú súčasť histórie výtvarného umenia a patrí medzi vrcholné prejavy medzivojnového umenia na Slovensku.

    

roky 1910 – 1914 – nejaké ukážky z tovrby Jaszuscha pred 1. sv. vojnou

Anton Jaszusch – tvorba po prvej svetovej vojne

Prvá svetová vojna, ktorú maliar prežil najprv na talianskom a ruskom fronte a neskôr v zajateckých táboroch na Ďalekom východe, odkiaľ sa vrátil až v roku 1920, otriasla jeho duchovným svetom a bytostne zmenila jeho myslenie, vnútorné presvedčenie, ako aj poslanie a umelecký program. V rokoch 1920 – 1924 vytvoril rozsiahly súbor tematických obrazov týkajúcich sa existenčných otázok, zmyslu života, miesta človeka na zemi i v kozme, ako aj povahy a etického poslania človeka. Tieto tri až štyri roky preňho znamenali najdôležitejšie tvorivé obdobie. Práve vtedy vytvoril svoje ohromujúce obrazové cykly, ktoré vyvolali najväčšiu umeleckú diskusiu prvej polovice 20. storočia na Slovensku.

     Častou a ustavične sa vracajúcou témou jeho diel bol vandrák, človek, ktorý je proti svojej vôli nútený túlať sa po svete. Zobrazoval ho buď v absolútnom súlade a jednote s vesmírom (Symfónia), alebo na koni (Nirvána), ako v honbe za šťastím a pravdou prichádza do cieľa svojej životnej púte, ktorý tu znamená úplnú ničotu – nirvánu. Obraz fantazijného jazdca – možno aj skrytý autoportrét – sa tu mení na symbol márneho ľudského hľadania.

 

     Jaszusch po návrate začal pracovať s plným nasadením a vytvoril väčší súbor malieb, ku ktorému patril cyklus 20 až 24 diel s rozmermi asi 150 x 172 cm a veľký cyklus desiatich malieb s rozmermi takmer 3 x 3 metre. Diela tvoria natoľko jednotný celok, že o nich môžeme hovoriť ako o cykle voľne na seba nadväzujúcich obrazov. Nápadný je najmä ich myšlienkový základ: poslanie a miesto človeka vo vesmíre. Základná idea sa niekedy objavuje v satirickom alebo ironickom sformulovaní témy či v zobrazení scén s didaktickým, morálno-výchovným podtextom, inokedy ako obraz vízií prírodných, historických alebo spoločenských katastrof. Silný moralizujúci smer Jaszuschovho umenia čoraz viac určoval aj témy jeho obrazov. Po skončení vojny sa otázkami etiky zaoberali mnohí; prežité hrôzy a utrpenie vyvolali pocit nároku na morálnu spravodlivosť a zadosťučinenie, čo bolo, prirodzene, nereálne. Maliarove očakávania v ňom vyvolali obrovské napätie. Vo svojich dielach nemilosrdne odhaľoval ľudské slabosti ako pretvárku (Pretvárka), žiarlivosť (Žiarlivosť), všetečnosť (Na trhu žien), bezmocnosť (Na colnici), túžbu po moci a pod. Jeho irónia sa rozšírila aj na narušenie obrazových konvencií, tradičného obrazového sveta a ikonografie.

     Jaszuschov postoj – vo veľkej miere prameniaci zo sarkastického prístupu k životu a skepsy – formoval tú časť tvorby, ktorá sa inšpirovala priamo životom. Okrem ľudských slabostí a zloby zobrazil aj svoju verziu historického obrazu ľudstva na základe svojho presvedčenia i skúseností, napr. ako metaforu mlyna a gigantickej postavy naháňajúcej obrovské koleso (dejín, osudu, šťastia). Jednotlivec tvorí len malú kvapku vody v mori dejín a bezmocne sa podriaďuje pohybu más vo víre veľkého kolesa. Ľudia neschopní usmerňovať vlastný osud, zbavení práv, istoty i sebavedomia, sú nútení skloniť hlavu pod zničujúce koleso. Mlyn ako nástroj osudových tragických síl lomcuje človekom (Žltý mlyn I, Žltý mlyn I). Človek tu vystupuje ako obeť zbavená slobody a práv, ponechaná napospas moci, silám lavíny, mlyna, valca, ktoré všetko zmetú zo zemského povrchu.

 

Veľký cyklus

Cyklus pozostávajúci z desiatich veľkorozmerných plátien (takmer 3 x 3 m) Putovanie duší, Život človeka, Posledný súd, Zánik planéty Revolúcia sa začína témami dejín vesmíru (Zánik planéty, Potopa), príbehu človeka (Život človeka, Prameň života, Tragédia človeka), histórie ľudstva (Vojna, Revolúcia, Golgota) a končí sa Posledným súdom, po ktorom nastáva splynutie vesmíru a človeka (Putovanie duší).

     Umelcov osud i dielo poznamenala spoločenská katastrofa. Po skúsenostiach z prvej svetovej vojny už nemohol považovať umenie len za formu osobného prejavu, ale ponúkal ho ako možnosť nájdenia vlastnej identity. 

 

Výtvarná diskusia o Jaszuschovej tvorbe a výstave v roku 1924

Počas košickej výstavy v roku 1924 vysvitlo, že Jaszuschova tvorba je na jednej strane vnímaná pozitívne, ale na druhej strane je aj značne nepochopená. Vnímanie divákov a kritikov sa rozdvojilo. Vyšlo viacero výstižných článkov, ktoré ozrejmovali skutočnú hĺbku umelcovej tvorby.

Debata medzi dvoma tábormi sa postupne prehlbovala, resp. sa stávala čoraz schematickejšou. Dialóg plný vášní sa rozvíjal vo viacerých rovinách: výtvarno-umeleckej, ideologickej, ideovej a obsahovej (tematickej). Venoval sa tiež otázkam umelcovej národnej a národnostnej príslušnosti a prítomnosti morálky a erotizmu v jeho tvorbe. Samozrejme, nevyhol sa ani vzájomným osobným útokom.

     Spočiatku sa viedla debata najmä o originalite: Jaszuschovi prívrženci vyzdvihovali jeho objavný prístup, nezvyčajný spôsob i náhľad maľby, kým protivníci ho považovali za epigóna nemeckého expresionizmu, smeru, ktorý bol podľa nich v tom čase už za zenitom.

     Jaszuschovi protivníci spochybnili jeho slovenskosť (čiastočne samozrejme oprávnene), ale aj jeho maľbu, keďže ju odmietli a odvrhli ako názorný príklad „germánskeho umenia“, a jeho kultúru označili za „cudziu“ slovenskej kultúre.

Humoristický časopis Jež priniesol prvoplánovú karikatúru Jaszuschovej maľby Na kanóne. Polovica divákov pohoršene opúšťala výstavné priestory a nepochopila autorov ironický tón a sarkazmus.

     Jaszuschova výstava vyvolala mnohotvárny a obsiahly dialóg o umení a umeleckom dianí na Slovensku, ktorý sa vyznačoval raz komickosťou a malichernosťou, raz vážnosťou a aktuálnosťou, v niektorých prípadoch dodnes pretrvávajúcou nadčasovosťou. Zaoberala sa množstvom aktuálnych a tabuizovaných tém. Univerzalizmus a duchovnosť umenia, jeho nadnárodný alebo európsky charakter neboli a ani dnes nie sú samozrejmosťou. Umenie, ktoré kládlo otázky ako objavenie sa nových tém v novom duchu, skutočné a fiktívne miesto a úloha umelca a jeho poslanie v spoločnosti, móda a epigónstvo alebo oprávnenosť netradičného ponímania obrazového sveta, svojou aktuálnosťou vyvolalo dovtedy nevídaný ohlas a dodnes je dôkazom nesmierne odvážneho a tvorivého spôsobu umelcovho umeleckého myslenia.

     V rámci osobitého formálneho základu autor využíva predovšetkým expresionistický prístup k maľbe, t. j. s obľubou sa necháva uniesť svojimi vnútornými pocitmi a pudmi, pričom neváha kvôli výrazu použiť prostriedky typické pre expresívne zobrazenie – deformácia, zveličenie, ale aj výstižná farebnosť, ktorá je tiež často nositeľom symboliky. Hoci osobitý a mimoriadne zaujímavý je aj formálny zjav jeho diel, jeho tvorbu môžeme označiť ako avantgardnú najmä po obsahovej stránke – revoltu a vzburu nachádzame predovšetkým v nosných myšlienkach diel, ako aj v narušení tradičnej ikonografie a v zavedení nových tém v novátorskom duchu a nevídanom výtvarnom podaní.



[1] Pojem sa ustálil len nedávno, v rokoch 2010 – 2013, kedy prebiehal rozsiahly medzinárodný výskumný projekt pod vedením Zsófie Kiss-Szemán, ktorého výstupom bola reprezentatívna publikácia vydaná pri príležitosti titulu Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013. Bližšie pozri LEŠKOVÁ, Lena – KISS-SZEMÁN, Zsófia (eds.): Košická moderna. Umenie Košíc v dvadsiatych rokoch 20. storočia / Košice modernism. Košice Art in the Nineteen-Twenties. Košice: Východoslovenská galéria, 2013.

Newsletter

Chcete byť informovaní o podujatiach Galérie mesta Bratislavy?
 

Františkánske nám. 11
815 35 Bratislava

Otvorené denne
okrem pondelka
od 11 do 18 h.

Panská 19
815 35 Bratislava

Otvorené denne
okrem pondelka
od 11 do 18 h.

Portrét Karola VI. (III.) ako uhorského kráľa
Autor: Johann Jacob Matern di Cilano
Výtvarné diela, ktorých fotografie zverejnené na webovej stránke GMB propagujú jednotlivé výstavy prebiehajúce v GMB, podliehajú ochrane autorských práv podľa autorského zákona. GMB nie je nositeľom autorských práv, tým je autor, resp. jeho dedičia. Dielo sa stáva voľným viac ako 70 rokov po smrti autora. Fotografie zverejnených výtvarných diel môže používateľ použiť len s predchádzajúcim súhlasom autora, resp. jeho dediča či inštitúcie zastupujúcej jeho práva, inak sa dopúšťa porušenia osobnostných autorských práv autora.