Zoltán Palugyay študoval v roku 1919 krátky čas na VŠVU v Budapešti (prof. E. Balló) a od roku 1920 na AVU v Krakove (prof. W. Jarocki, secesný symbolista). Absolvoval študijné pobyty v Berlíne a Hamburgu (1921 – 1922), nasledovali dva roky v Budapešti, Sedmohradsku a v centre maďarského symbolizmu a secesie, v maliarskej kolónii v Gödöllő. Zoznámil sa s maďarským maliarom a grafikom Alexandrom Kubínyim, pôsobiacim v Mníchove, ktorému vďačil za výučbu v grafických technikách. Po rokoch strávených na súkromnej maliarskej škole  Hansa Hofmanna v Mníchove (1924 – 1926) sa usadil v rodných Bodiciach. Spolupracoval s M. Bazovským (v roku 1930 absolvovali spoločnú študijnú cestu do Paríža) a J. Alexym, s ktorým maľovali na strednom Slovensku. V roku 1935 tragicky zahynul pod Ďumbierom.
V začiatkoch svojej tvorby Palugyay skúšal rôzne maliarske prejavy v polohe expresívnej maľby s podnetmi raz secesno-symbolického, inokedy impresionistického charakteru. Jeho vrcholná tvorba po roku 1925 je charakterizovaná najmä záujmom o zobrazenie hlbších, zvnútornených zážitkov a filozoficko-psychologických momentov v živote človeka. Symbolisticko-expresívny výtvarný prejav sprevádzaný psychologicky pôsobivou a svojbytnou farebnosťou ako nositeľom obsahu sa stal maliarovou jedinečnou charakteristikou. Od roku 1929 sa venoval námetu slovenských dedín a slovenského ľudu. Vytvoril desiatky malieb motivicky podobných obrazom Bazovského a Alexyho, ale svojou podstatou posunutých do oblasti mimo reálneho sveta, kde začal vedome narábať so symbolikou. Táto tendencia sa uňho prehĺbila po parížskom pobyte v roku 1930 a zvýraznila sa tvarovo ozvláštneným Gauguinovým žiarivým koloritom väčších plôch. V tom istom období začal pracovať s technikou monotypie a vytvoril sériu prác, ktoré organicky zapadajú do posledného štádia maliarovej tvorby. Svojou náročnosťou a originalitou zároveň znamenajú významný prínos pre výtvarné umenie Slovenska.
Zabudnutú, poškodenú a dodnes takmer neznámu maľbu Golgota (nefiguruje ani v najnovšej monografii o Palugyayovi) na podnet kurátorky reštaurovala akad. mal. Katarína Schnitzerová v roku 1998, vďaka čomu sa prejavili mimoriadne kvality diela.
Maľba Golgota patrí do počtom menej rozsiahlej série malieb s rovnakou tematikou vytvorenej v rokoch 1926 – 1929. Túto verziu môžeme jednoznačne označiť za vrcholný variant, na ktorom dominuje farebno-svetelný kontrast žiarivého kríža so siluetou Ukrižovaného a okolím zahaleným do šera až tmy. Vďaka silnému jasu pôsobí Kristus na kríži ako zjavenie. Táto transcendentálna predstava a maliarov záujem o zobrazovanie nadprirodzeného boli stálym sprievodným javom jeho tvorby. Maliarova strhujúca interpretácia ukrižovania otvára cestu k ďalším preduchovneným, mysterióznym obrazom v neskoršej tvorbe, odhaľujúcim tajomstvo zázračného a nadpozemského.

Dielo je prezentované v stálej expozícii PRÍBEHY a FENOMÉNY. I. Príbehy slovenskej moderny. Slovenské výtvarné umenie 1900 – 1948 (GMB, Pálffyho palác, prízemie).

Proveniencia: Maľba Golgota sa dostala do zbierok GMB v roku 1972 nákupom zo súkromného majetku.
Inv. č. A 3948; olej, plátno, 45 x 44,5 cm, neznačené
Literatúra: PETRÁNSKY, Ľudovít: Zolo Palugyay. Q-EX, Bratislava 2008; BACHRATÝ, Bohumír: Zolo Palugyay. Katalóg. Galéria Petra M. Bohúňa, Liptovský Mikuláš 1998; HUBOVÁ, Katarína: Zolo Palugyay. Kresby a pastely. Katalóg. SNG, Bratislava 1979; PETRÁNSKY, Ľudo: Zolo Palugyay. Bratislava 1974; PETRÁNSKY, Ľudo: Zolo Palugyay 1898 – 1935. Súborné dielo. Katalóg. Oblastná galéria Banská Bystrica 1972

Zsófia Kiss-Szemán