Juraj Meliš: Jeleň. (Prostredie II - Les života), 1970-1971, polychromované drevo, kov, komb. technika, 55 x 39 cm, inv. č. B 1147

    Dielo mesiaca je pre mňa v tomto prípade veľmi smutnou spomienkou na jedného z najoriginálnejších slovenských sochárov a mne veľmi blízkeho človeka Juraja Meliša, ktorý nás navždy opustil 22. novembra 2016. Bol tak bytostným sochárom, akoby sa už narodil s tesárskym náradím. Napokon jeho otec bol tesárom. V roku 1975 Juraj Meliš vytvoril z otcovej postele aj objekt, ktorý vždy napĺňal pilinami, potom ich v ateliéri naberal do rúk a rozsypával ako spomienku na otca. Tie nezabudnuteľné neskoré večerné a skoré rané chvíle strávené v jeho ateliéri! Plné ohnivých diskusií, vízií do budúcnosti doplňované Jurajovým hraním na klavíri.  V žiadnom inom ateliéri som nestrávil toľko času a žiadny iný nemal pre mňa tak magickú príťažlivosť.

 Už jeho vstup na výtvarnú scénu bol v roku 1970 originálny a nástojčivý. V Galérii mladých v Bratislave vystavoval Prostredie 1 – Vidiecky dvor. Oproti pomerne tradične chápanému vzťahu k dedinskému prostrediu v slovenskom výtvarnom umení prichádzal s robustným, neuhladeným, neidealizovaným a neromantizujúcim vyjadrením vidieckeho prostredia, ktoré chápal ako Prostredie. Drevo nechával v  surovom stave, nespracúval ho stolárskym  a tobôž nie rezbárskym spôsobom, svoje diela sám často nazýval plebejskými. O rok neskôr realizoval v Galérii Cypriána Majerníka  Prostredie II. – Les života. Ako jeden z prvých, ešte v čase umeleckého nezáujmu o ekologickú problematiku, do výstavných priestorov Galérie Cypriána Majerníka priniesol nažlto natreté stromy, vytvoril les so zvieratami  a vtákmi pribitými na terče, alebo uväznenými v klietkach či v poštových debničkách – ako objektmi ničenia i zabíjania. Väčšia časť z tohto Prostredia sa nachádza v zbierkach Slovenskej národnej galérie, uvedené dielo, ktoré bolo súčasťou tejto výstavy, sa však dostalo do zbierok Galérie mesta Bratislavy.

Svoju dobu jednoznačne predbehol. Začali sa mu otvárať cesty na medzinárodnú výtvarnú scénu, nastupujúca normalizácia však všetko zmenila. V roku 1972 dostal zákaz vystavovania a v ďalších dlhých rokoch Juraj Meliš tvoril už iba pre seba, ale rovnako nástojčivo a  presvedčivo. „Vždy som si uvedomoval a zdôrazňoval, ako BYŤ, a nie lamentovať, ako SA NEDÁ!“, bolo jeho krédom.

 Cykly, ktoré ďalej vytváral,  boli veľkolepými analýzami stavu človeka i celej ľudskej spoločnosti – Help, Idea, Monológy, Hľadanie identity,  po roku 1989 mnoho ďalších osobitých diel, či cyklus Lejdýs and Džentlmens. To už bola doba, kedy sa mu začalo dostávať aj verejné uznanie, od roku 1990 pôsobil ako profesor takmer dvadsať rokov na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V súvislosti s jeho pedagogickým (i umeleckým) pôsobením o ňom výstižne povedal významný český sochár Vladimír Preclík: „Kdybych byl mladší, šel bych k Jurovi dělat přijímací skoušky. Šel bych se učit optimismu, velkorysosti a srovnával bych krok na jeho cestě za novým pohledem na sochařství.“

                                                                                              Ivan Jančár