
Vedeli ste, že
že Mirbachov palác, jedna z budov galérie, pochádza už z roku 1768?

Obrazy a kresby 1964 - 1969
Karol Baron bol pozoruhodný človek a výnimočný umelec, hlboko
ponorený do svojho zvláštneho surrealistického sveta. Vymykal sa z domáceho
umeleckého vývoja, jeho obrazy, pastely, grafiky a objekty majú zvláštnu
poetiku s množstvom symbolov a odkazov. Upútala ho kniha Snár, kde sa prvýkrát
stretol s menami ako Rops, Bosch, Grünewald, Dürer či Arcimboldo. Vedomá cesta
za surrealizmom sa začala v druhej polovici päťdesiatych rokov minulého storočia.
Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave začal študovať v
roku 1963 až ako 24-ročný (po niekoľkých pokusoch o prijatie). Treba tiež
povedať, že jeho pedagógovia v ňom videli už natoľko vyhraneného umelca, že ku
koncu štúdia už prakticky ani nechodil do školy, len nosil ukázať svoje diela,
prípadne ho prof. Matejka navštevoval v Dolnom Kubíne. A práve týmto rokom
plným vzrušujúceho hľadania a premien sme sa rozhodli venovať na septembrovej
výstave v Galérii mesta Bratislavy. Bolo to obdobie prajúce rozvoju slobodnej umeleckej
tvorby. V roku 1957 vznikla progresívna Skupina Mikuláša Galandu, od roku 1961 sa
konali Konfrontácie, kde sa predstavili najnovšie tendencie nefiguratívnej
tvorby, predovšetkým informelu. Karol Baron však bol od začiatku výrazným
solitérom. Spočiatku jeho tvorbu ovplyvňoval jeho pedagóg prof. Peter Matejka,
zakrátko si našiel vlastný špecifický výtvarný prejav vychádzajúci z novej
figurácie, ale s výrazným príklonom k surrealistickému tvarosloviu a
významovosti.
Prepojenie človeka s prírodou a zvieracou ríšou sa stáva pre
jeho tvorbu charakteristickým. Uvažuje aj o pominuteľnosti sveta a prepájaní
východného myslenia s európskym. Najvyššou métou a bezpodmienečnou podmienkou
umeleckej tvorby je preňho sloboda vyjadrovania. Sloboda dáva zmysel jeho
existencii, cesta naprieč surrealizmom je vedomou cestou za vnútornou slobodou.
Býva sarkastický a ironický, často a rád paroduje práve túžbu po moci, ale i ľudskú
hlúposť a „masírovanie mozgov“.
Vo svojej podstate nevidí zásadné protirečenie medzi
surrealistickým videním a východnou filozofiou. Tieto postoje sa mu skôr
dopĺňajú ako vylučujú, nič preňho nie je také fantastické, aby to nemohlo byť ešte
fantastickejšie, a svoje diela buduje často aj na základe protikladov. Surrealizmus
nikdy nechápal ortodoxne, ale ako otvorený, vývojaschopný systém. Jeho diela
nemajú charakter psychického automatizmu, sú skôr výsledkom vlastných vízií
podrobovaných intelektuálnemu skúmaniu.
Obrazy zo začiatku štúdia Karol Baron zvyčajne nedatoval a
nesignoval, preto je problematické stanoviť presný rok ich vzniku. Jednotlivé
tvorivé obdobia sú však pomerne jasne čitateľné.
Kresby (najmä pastely, zriedkavejšie akvarely) vytváral prevažne
v rozsiahlych cykloch, často so špecifickými názvami, ako napríklad Zen (1966 –
1969), Intususcepcia (1967 – 1969), Saprofágne lebene (1967 – 1969), Antisvet
decapoda (1968 – 1969), a pod. V plnej miere nám dokomentujú cnosti a špecifiká jeho výtvarného prejavu.
Hru s modelovaním figúr do zvláštnych tvarov niekde na pomedzí ľudskej,
zvieracej a rastlinnej ríše, jemnú mieru absurdity, osobitý humor. Svet, kde je
prirodzené mať každú nohu inú, kde sa plnosť maľby strieda s jemnosťou kresby, kde
aj usmievajúca sa postava s rohami pôsobí pôvabne. Bytosti bývajú často
zobrazené v len naznačenom interiéri, ale pochádzajú zo sveta neobmedzenej
imaginácie, sú výsledkom zvláštneho daru žiť vo svete plnom ojedinelých vízií.
Dôležitý je momentálny stav mysle. Je to prístup vzdialený od ortodoxného
surrealizmu, preferujúceho podvedomie. Vedomie má u Barona stále primárnu funkciu.
Na prelome rokov 1968 a 1969 Baron získal starú banícku chalupu v Hodruši,
ktorú prerobil na čarovné sídlo s magickou atmosférou. Vchod bol taký nízky, že
pri vstupe bolo potrebné skloniť hlavu a symbolicky sa pokloniť. Nezameniteľný
génius loci môže potvrdiť aj pisateľ týchto riadkov, ktorý ho tam mal možnosť
navštíviť.
Absurdita, ktorá sa v rôznych podobách objavovala v Baronovej
tvorbe, si našla cestu aj do jeho života. Osud sa s ním zahral veľmi kruto. Dňa
29. februára 2004, len dva dni po otvorení jeho výstavy v Paríži, ho zrazilo vo
francúzskej metropole auto. Zraneniam následne podľahol. Rok predtým vyšla
výborná monografia Zory Rusinovej a pozostalosť po Karolovi Baronovi precízne
spracovala Eva Ľuptáková.
Karol Baron bol veľmi veľkorysý. V roku 1977 daroval 33
olejomalieb Oravskej galérii v Dolnom Kubíne a 27 obrazov Považskej galérii
umenia v Žiline. Slovenskej národnej galérii daroval obraz v roku 1970, 11 diel
v roku 1974 a 19 grafík v roku 2007. Jeho rodina po jeho smrti darovala ďalších
37 malieb, kresieb, grafík a objektov Oravskej galérii a tento rok sa rozhodli venovať
celú jeho výtvarnú pozostalosť Galérii mesta Bratislavy.
Ivan
Jančár