Vedeli ste, že
ďalší originál Tilgnerovej fontány Tritón a nymfa na nádvorí Mirbachovho paláca stojí vo viedenskej Volksgarten?
Kresby
„Ahoj
Neška, ako sa máš?“ „No, žijem.“
Taký bol zvyčajne začiatok našich telefonátov, po ktorých som často a
rád chodieval do jej podmanivého ateliéru na Drotárskej ulici
v Bratislave, zaplneného dielami jej vtedy už zosnulého manžela, výborného
sochára Pavla Tótha, a, samozrejme, aj jej vlastnými. Neška bola
sugestívna žena, často mi rozprávala o svojom živote, o vlastnej
tvorbe už hovorila pomenej. Pripravovali sme spolu výstavy v Galérii NOVA
(spolu s Jankou Boledovičovou, spolumajiteľkou tejto pôvabnej komornej
galérie v centre Bratislavy), neskôr aj v Galérii mesta Bratislavy
a v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne. Pripravoval som jej katalógy
a veľmi rád som čítal jej texty. Bola nám veľmi blízka, ako aj ďalším
našim priateľom, predovšetkým známym zberateľom a podporovateľom umenia
Edite a Honzovi Kukalovcom. Bola trocha aj čarodejnicou, to
najdôležitejšie, čo mi vyveštila, sa mi vrchovato a k mojej plnej
spokojnosti splnilo. Spolu s Fedorom Kriškom sme pripravovali jej
monografiu, ale veľmi jej záležalo na tom, aby ako prvá vyšla monografia Pavla
Tótha. Tej manželovej sa dočkala, jej vlastná, žiaľ, vyšla v trenčianskom
vydavateľstve Q-EX až po jej smrti.
Z minulosti k nej stále doliehal zvláštny smútok, ktorý mal korene
v jej detstve a zvláštnymi šedivými odtieňmi sa zafarboval aj počas jej
často zložitých životných období.
„V tejto opustenej izbe, ktorá nádherne voňala jablkami poukladanými na
skriniach, som pochopila, že nikto ma nemá rád, a bolo to definitívne, až
dodnes. Keď mama zabuchla za sebou dvere izby, z kľaku som sa okamžite
dostala do sedu a dlhé hodiny som bola schopná snívať o svete, ktorý
vôbec neexistoval. Bol to tajný svet, len môj, a ja som ho začala milovať
a tešila som sa na tú nádhernú samotu. Večer prišiel otec a svoju
drahú Šešuličku, ako ma nazýval, zdral aj on. Potom za trest, bez večere, sme
sa všetky deti, aj strýkove, stretli v kuchyni, pokľakali okolo babky,
otcovej matky, ktorá sedela rozložitá na stoličke, ruky mala poprepletané
ružencom, a modlili sme sa pred spaním. Ruky sme mali zopnuté na prsiach,
hlavu sklonenú k hrudi. Babka odriekavala modlitbu: Ďakujeme ti, Bože, za
dary tohto dňa. A my sme mali povedať: Ďakujeme ti, Bože. Za čo som
vlastne mala ďakovať, za aké dary, bola som celá modrá a hladná – bolelo
ma všetko, aj duša. A ja som odmietla ďakovať.“
Ďalšie výstavy/akcie
