
Vedeli ste, že
že Mirbachov palác, jedna z budov galérie, pochádza už z roku 1768?

Čierna a biela. Moderná talianska fotografia
Obdobie medzi 30. a 70. rokmi 20.
storočia bolo pre taliansku fotografiu časom veľkých objavov, experimentov a
smerodajných diskusií. Bolo časom rozkvetu, fotografia sa stala
nástrojom komunikácie – v rozličných formách, napríklad vo forme propagandy,
reportáže či grafického dizajnu – a postupne sa presadila aj ako
prostriedok umeleckého vyjadrovania. Toto všetko sa odohrávalo na politickom
a sociálnom pozadí fašizmu a jeho neskoršieho úpadku, 2. svetovej
vojny či priemyselného a ekonomického rozmachu, čiže udalostí, ktoré provokovali
rast protestných hnutí.
Výstava „Čierna a biela: Moderná
talianska fotografia“ spája práce 15 popredných fotografov tohto
pozoruhodného obdobia, ktoré boli zostavené z kolekcie Prelz Oltramonti.
Začiatkom 30. rokov 20. storočia udávali
smerovanie fotografie v Taliansku najmä umelci spájaní s druhou vlnou
futurizmu, ktorí využívali fotomontáž a symbolizmus ako nástroje
ideologickej propagácie. Zároveň sa však začali formovať aj nové avantgardné
smery okolo postáv ako Antonio Boggeri, Stefano Bricarelli, Mario Gabinio či
Luigi Veronesi, ktorí si priali umiestniť fotografiu v modernej spoločnosti
medzi silnejúce oblasti umenia, akými boli reklamy či grafický dizajn. Keďže
v nasledujúcom desaťročí dynamizácia vnímania mestských priestorov a –
v prípade Veronesiho – experimentálne techniky čiernej komory nasmerovali
médium fotografie novým smerom, boli to práve architektonické
a dizajnérske zborníky ako Casabella (od 1928), Domus (od 1928) či Campo Grafico (od1933), ktoré sa stali
najdôležitejšou platformou modernej fotografie.
Tak ako tieto časopisy, aj fotografické
kluby a spoločnosti boli podstatným prostriedkom, vďaka ktorému mohli byť
fotografické techniky zdokonaľované a nápady a motívy šírené
a propagované. Giuseppe Cavalli založil dve z najdôležitejších
spoločností tohto obdobia: „La Bussola“ (s Luigim Veronesim a inými)
v roku 1947 a „La Misa“ v roku 1954. Prostredníctvom nich
obhajoval čisté umelecké vyjadrovanie sa, pričom zdôrazňoval, že k jeho
dosiahnutiu treba fotografiu oddeliť od
dokumentárnej a reportážnej tvorby. Jeho zasvätenie sa tejto tematike bolo
o to pôsobivejšie, že nebol profesionálnym fotografom – i keď ani to
nebolo nezvyčajné: v tých časoch boli práve „amatéri“ najhorlivejší v
túžbe presadiť fotografiu ako samostatnú umeleckú formu.
Napriek tomu, že nasledujúca generácia
bola nepochybne ovplyvnená Cavalliho štylistickými a formálnymi lekciami, nie
všetci boli natoľko striktní čo sa týka oddeľovania umenia od štúdií každodenného
života. Piergiorgio Branzi, Alfredo Camisa a Mario Giacomelli patrili medzi
tých, ktorí aktívne aplikovali Cavalliho prístup k štúdiám ľudí
a miest; isté paralely sa dajú tiež nájsť v dielach Giorgia Avigdora
a v skorších prácach Uga Mulasa. Mnohí, čo pracovali v tomto
odvetví, vrátane Branziho, Maria di Biasiho či Pietra Donzelliho, tiež našli zmysel
svojho povolania v oblasti fotožurnalizmu, ktorá po vojne prekvitala najmä
prostredníctvom obrazových týždenníkov ako Tempo (1939 – 76), Il Mondo (1949 –
2014) a Epoca (1950 – 97).
Či už v osobných projektoch alebo
v novinových publikáciách bola táto nanovo objavená dokumentárna forma podstatná
pre budovanie naratívu krajiny nachádzajúcej sa v procese opätovného budovania.
Na jednej strane preto vznikali akési fotografické prieskumy priemyselného
rozmachu prosperujúceho severu a na druhej obrazové elégie chudobnejšieho
vidieckeho juhu. Neorealizmus – filmový tróp, ktorý sa sústredil na
neprikrášlené svedectvá o strastiach každodenného života – hral dôležitú
úlohu pri tvarovaní tohto nového fotografického jazyka. Napriek tomu si iba
málo fotografov prialo, aby ich spájali s týmto hnutím. Namiesto toho sa na
opis poetického, ba priam nostalgického tónu fotografií dosiahnutého
kombináciou všedných námetov s vysoko kontrastnou a harmonickou
kompozíciou začali používať termíny ako „lyrický realizmus“ a „formalistický
realizmus“.
Počas 50. a 60. rokov 20. storočia sa záujem o metafyziku a surreálno, ktorými boli presýtené práce raných fotografov, akými boli Cavalli či ešte pred ním Carlo Mollino, znovu objavil v dielach autorov s novou intenzitou a novým nasmerovaním. Mimmo Jodice a Nino Migliori patrili medzi tých, ktorí obsiahli arzenál fotografických techník a ich možností, aby mohli všedným fotografickým subjektom a námetom dodať osobnú a estetickú hodnotu. Kontrast medzi čiernou a bielou sa stal dramatickejším, textúra získala na dôležitosti a krása začala byť vytláčaná na okraj, priam skresľovaná. Ako sa títo fotografi stále viac a viac zaujímali o širšie hnutia a záujmy konceptuálneho umenia, ich práce získali provokatívne, podvratné nasmerovanie a naznačovali dôveru novej generácie vo fotografiu ako umenie.