Táto výstava je spomienkou na Jiřího Kolářa, umelca svetového významu, ktorý by sa 24. septembra 2014 dožil sto rokov. Medzinárodné uznanie si získalo predovšetkým jeho výtvarné dielo. Jeho poézia nie je menej kvalitná, ale pre jazykovú bariéru sa horšie komunikuje. Je naozaj ťažkým prekladateľským orieškom. Presadil sa kolážami, v ktorých využíval nielen všetky známe prostriedky a techniky, ale vynašiel aj množstvo nových.

Narodil sa v proletárskej rodine v juhočeskom Protivíne ako syn pekára a práčky. Mladosť prežil

v Kladne, kde sa po ukončení meštianky vyučil za truhlára. Už v roku 1941 vyšla jeho prvá básnická zbierka Křestný list. V roku 1942 sa zaslúžil o založenie významnej Skupiny 42. Okrem Kolářa boli jej členmi aj ďalší básnici ako Josef Kainar, Ivan Blatný, Jan Hanč, maliari František Gross, František Hudeček, Jan Kotík, Kamil Lhoták, Bohumír Matal, Jan Smetana, Karel Souček, sochár Ladislav Zívr, fotograf Miroslav Hák a teoretici Jindřich Chalupecký a Jiří Kotalík.

     V roku 1949 sa oženil s výtvarníčkou Bělou Helclovou. V rokoch 1950 – 1952 dokončil svoju najznámejšiu básnickú zbierku Prométheova játra. V roku 1953 rukopis zabavila polícia a komunistická justícia Kolářa odsúdila na rok vezenia. Po deviatich mesiacoch sa dostal von na amnestiu. Po prepustení sa denne stretával s priateľmi pri „Kolářovom stole“ v pražskej kaviarni Slávia až do svojho odchodu na študijný pobyt do Berlína v roku 1979.

     Koncom päťdesiatych rokov minulého storočia sa postupne rozlúčil s verbálnym básnictvom a slovo vytlačil na samý okraj svojho diela. Jeho koláže mali obrovský úspech. Po prvej samostatnej výstave v Londýne v roku 1963 úspešne vystavoval v mnohých významných galériách v Európe

i v Severnej a Južnej Amerike. Prestížne Guggenheimove múzeum v New Yorku vystavilo veľké súbory jeho diel dokonca trikrát, v roku 1975, 1979 a 1985. Na americkom kontinente vystavoval na bienále v Sao Paule, v kanadskom Toronte a Vancouveri, ďalej v Chicagu, Dallase a Buffale. Prevažná väčšina výstav sa však konala vo významných galériách v Európe: Paríž, Rím, Londýn, Ženeva, Kolín nad Rýnom, Bazilej, Kassel, Mníchov, Norimberg, Essen, Miláno, Turín, Bern, Zürich, Florencia, Brusel, Štokholm, Viedeň, Salzburg, Rotterdam, Berlín, Bochum, Brémy, Atény, Cannes, Madrid, Barcelona, Krefeld, Düsseldorf, Hamburg a Lisabon. Neuveriteľné!!! V roku 1963 potvrdil aj svoj organizačný talent a založil Skupinu Křižovatka, kde okrem neho a jeho ženy Běly pôsobili aj Zděnek Sýkora, Otakar Slavík, Karel Malich a ďalší. V rokoch 1971 až 1989 sa nesmela v Česku konať žiadna výstava Jiřího Kolářa a nevyšla ani žiadna jeho básnická zbierka. Dokonca bola skonfiškovaná aj jeho monografia od M. Lamača a rozmetané sadzby jeho kníh. V roku 1977 ako jeden z prvých podpísal Chartu ´77.

     V roku 1979 síce dostal povolenie na ročný študijný pobyt v západnom Berlíne, ale po jeho ukončení mu nebolo dovolené vrátiť sa do vlasti. V roku 1980 sa usadil v Paríži, ale komunistická moc na neho nezabudla. V roku 1982 bol odsúdený na rok vezenia a stratu celého majetku. V roku 1984 získal francúzske občianstvo a dokončil svoj Slovník method, kde zhrnul všetky svoje techniky koláže. Mnohé z nich sám vynašiel. Nie náhodou je vo svete často prezentovaný ako Picasso koláže.

     Po desiatich rokoch pobytu v Paríži sa v roku 1990 prvýkrát vrátil do Prahy a ešte v tom istom roku založil s Václavom Havlom Cenu Jindřicha Chalupeckého pre mladých umelcov. V roku 1993 sa ako skoro osemdesiatročný dočkal svojej retrospektívnej výstavy v Národnej galérii v Prahe. V roku 1999 sa definitívne vrátil do Prahy, kde sa jeho životná púť uzavrela 11. augusta 2002.

     Vďaka mimoriadnemu talentu, neuveriteľnej usilovnosti, skromnosti a disciplíne sa z kladnianskeho pekárskeho učňa a truhlára stal jedným z najznámejších a svetovo najoceňovanejších českých výtvarných umelcov.

Jan Kukal